Sú miesta, ktoré človek pozná podľa mena. A potom sú miesta, ktoré si svoje meno akoby pamätajú samy.

RIMANEC patrí medzi ne. Leží v Zaježovej, v Podjavorí, pod Rimáňom, pri vode, ktorá už celé generácie preteká krajinou rovnakým smerom. Lesy sa menia, lúky zarastajú a znovu sa čistia, domy vznikajú aj zanikajú, ľudia prichádzajú a odchádzajú. No niektoré názvy zostávajú.

Rimáň. Rimánsky potok. Rimanec.

A s nimi aj príbeh, ktorý sa v tomto kraji traduje.

Keď cez krajinu tiahli Rimania

Podľa starej miestnej legendy sa kedysi dávno, v časoch, keď sa moc Rímskej ríše dotýkala krajín ďaleko za Dunajom, dostali rímski vojaci aj do tunajších hôr.

Nebola to krajina, na akú boli zvyknutí. Namiesto ciest z kameňa ich čakali lesy, strmé svahy, voda a chlad. Hory sa zatvárali do hmly a jeseň tu prichádzala rýchlo. Zima ešte rýchlejšie.

Legenda hovorí, že jednu z vojenských skupín zastihlo zlé počasie práve pod Rimáňom. Muži boli unavení, mnohí zranení a ďalší chorí. Cesta späť bola čoraz ťažšia.

A tak sa rozhodli prezimovať.

V doline pod vrchom si mali vybudovať provizórny tábor. Voda bola nablízku, les poskytoval drevo a svahy ukrývali miesto pred vetrom. Zima však mala byť krutá. Nie všetci ju prežili.

Poklad, ktorý nemohol pokračovať

Vojaci podľa legendy niesli so sebou korisť z predchádzajúcich výprav. Kovy, mince, šperky a predmety, ktoré mali putovať ďalej — možno až do Ríma.

Keď však prišla jar, bolo jasné, že cesta domov nebude jednoduchá. Zostávajúci muži mali pred sebou dlhý pochod a príliš veľa zranených. To, čo bolo ešte pred niekoľkými mesiacmi korisťou, sa stalo bremenom.

A tak sa mali rozhodnúť, že časť nákladu ukryjú. Nie na otvorenom mieste. Nie pri ceste.

Legenda hovorí o mieste, kde sa stretávajú dve vody.

Pri sútoku potokov mali vykopať jamu a uložiť do nej to, čo nemohli odniesť. Miesto označili spôsobom, ktorému rozumeli iba oni. S úmyslom, že sa jedného dňa vrátia.

Či sa niekto vrátil, už príbeh nehovorí.

Voda si pamätá cestu

Aj dnes sa pri RIMANCI stretáva voda z horských svahov. Rimánsky potok tečie veľmi blízko Hájenky RIMANEC a krajina pod Rimáňom má stále svoju zvláštnu uzavretosť. Lesy, pramene, staré cesty a lúky tu vytvárajú miesta, kde sa človek ľahko pristihne pri predstave, že pod povrchom môže zostať niečo zo starších čias.

Možno mince. Možno kus kovu. Možno nič. A možno len príbeh.

Legenda totiž nie je mapa k pokladu. Je skôr mapou pamäti.

Poklad pod Rimancom

Občas sa pri ohni, pri práci alebo počas dlhej zimnej večernej debaty objaví otázka: „A čo ak tam ten poklad naozaj je?“

Keby sme poznali presné miesto, prestala by to byť legenda. A možno je lepšie, že ho nepoznáme.

Pretože skutočný poklad Rimanca nemusí byť zakopaný v zemi. Môže ním byť samotná krajina. Voda, ktorá stále tečie rovnakým údolím. Les, ktorý sa každú jeseň zafarbí. Staré mená, ktoré prežili stáročia. A ľudia, ktorí si ešte dokážu sadnúť a rozprávať príbehy o mieste, kde žijú.

Medzi príbehom a pamäťou krajiny

Nevieme, či pod Rimáňom skutočne prezimovali rímski vojaci. Nevieme, či pri sútoku potokov zakopali korisť. A nevieme, či sa niekto z nich niekedy vrátil.

Možno je to iba legenda.

A možno je to spomienka krajiny.

Tento príbeh je miestnou legendou. Historické súvislosti Rimáňa, Malého Rimáňa a Rimanca spracujeme samostatne v časti História.